Nezverejnené svedectvo: Podľa tajného protokolu u Štefánika strelné poranenie nenašli

Autor: Natália Milanová | 3.5.2019 o 18:31 | Karma článku: 6,52 | Prečítané:  2755x

Na môjho starého otca sa mi okrem spomienok zachovalo pár spoločných fotografií a jedna videokazeta. Nikdy však nezabudnem na jeho chuť neustále sa vzdelávať, svoje vedomosti šíriť ďalej a nechuť kupovať si farebný televízor.  

Môj dedko Ladislav Dohnány (1905– 1992), príbuzný štúrovca Mikuláša Dohnányho, dlhé roky pôsobil v Bratislave ako chirurg. A práve ako doktorovi mu prešla cez ruky aj utajená pitevná správa generála Milana Rastislava Štefánika.

Zajtra uplynie presne sto rokov od jeho tragickej smrti. A tak je asi ten správny čas na zverejnenie doposiaľ nezverejneného dokumentu, ktorému dal môj starý otec pracovný názov „Svedectvo o pitevnom náleze, Štefánikove choroby – smrť. Generál s modrou knižkou.“ Originál Štefánikovej pitevnej správy sa totiž za komunizmu stratil, no môj dedo Ladislav Dohnány správu študoval a zachoval o nej svedectvo.

Tragická smrť generála Štefánika aj po sto rokoch vyvoláva otázniky. Pre mňa sa javí najpravdepodobnejšia verzia, ako ju opísal môj starý otec. Hoci neviem, odkiaľ čerpal informácie o operáciách a menách doktorov, ktorí ich vykonávali, časť týkajúca sa protokolu je už osobnou spomienkou, pri ktorej nevidím najmenší dôvod na pochybnosti.

Text písaný mojím starým otcom, ktorý bol dlho starostlivo odložený v krabici na povale, som prepísala doslovne. Niektoré pasáže som pre ich všeobecnú znalosť iba trošku okresala a pre prehľadnosť pridala medzititulky.

 

Svedectvo o pitevnom náleze

MUDr. Ladislav Dohnány

Milan Rastislav Štefánik bol v školskom veku slabej konštitúcie, preto ho neprijali do školy a odporučili, aby zostal doma ešte rok. Predpokladali, že sa jeho telesný vývoj podstatne zlepší. A naozaj. Po roku ho prijali do bratislavského lýcea. Potom postúpil na gymnázium v Šoproni a strednú školu skončil s maturitou v Szarvasi.

Prvá vážna choroba, na ktorú ochorel, bol chronický zápal slepého čreva. Štefánik sa musel podrobiť operácií na Chirurgickej klinike v Prahe u prof. Kukulu. Operovali ho v lumbálnej anestéze, takže mohol sledovať operáciu pri plnom vedomí. Pooperačný stav prebiehal ľahko – bez komplikácií.

Žalúdočné vredy sa stále vracali

Počas štúdií bol štyri krát na vojenskom odvode, ale pre všeobecnú telesnú slabosť ho uznali za neschopného vykonávať vojenské povinnosti, a preto ho vypustili z vojenskej evidencie.

Vykonal niekoľko veľmi namáhavých ciest po svete, pri ktorých zanedbával pravidelnú životosprávu. Problémy mu robilo predovšetkým stravovanie. To aj zapríčinilo, že sa objavili žalúdočné a črevné ťažkosti, ktoré sa prejavovali bolesťami lokalizovanými v bruchu, občasným krvácaním a krvavými stolicami. Pre tieto ťažkosti, ktoré svedčili o žalúdočnom vrede sa v apríli roku 1914 podrobil operácii, ktorú vykonal profesor Monprofit.

Operácia, v medicínskej reči nazývaná gastroenterostómia, čiže spojenie žalúdka s tenkým črevom, mala za cieľ, aby strava neprechádzala pylorom (vrátnikom), čím by sa vytvorili podmienky na vyhojenie vredu lokalizovaného v pylorickej oblasti. Štefánik sa kratší čas po operácií cítil lepšie, ba ako dobrovoľník vykonával frontovú službu vo francúzskej armáde. Po čase sa opäť vystupňovali ťažkosti do takej miery, že sa nanovo musel podrobiť operačnému zákroku, ktorý roku 1915 urobil profesor Hartmann. Ten rozrušil mohutné zrasty po prvej operácii a izoloval vred dvoma stehmi, aby sa strava vyhla miestu, kde sa vred nachádzal. Aj tento zákrok znášal Štefánik pomerne ľahko. Avšak za krátky čas sa ťažkosti opätovne objavili, ba prichádzali častejšie, stávali sa prudšími a vyvolávali stavy kratšieho bezvedomia.

Nepil a na odpočinok nedbal

Všetky zdravotné problémy prekonával obdivuhodnou duševnou silou. Svoju chorobu sa snažil premáhať životosprávou, ktorú si sám stanovil. Charakterizovala ju predovšetkým diéta, pri ktorej zachovával absolútnu triezvosť v stravovaní, nepoužíval žiadne alkoholické nápoje, nefajčil.

Svoj zdravotný plán však pravidelne nedodržiaval. Jedol len minimálne, čím klesala jeho telesná aktivita. Lekári mu stále odporúčali odpočinok, avšak Štefánik sa ich rady nedržal. Mal akúsi predtuchu, že sa jeho život skoro skončí. V užšom kruhu svojich priateľov sa neraz vyjadril, že sa nemôže liečiť v čase, kedy ho potrebuje národ.

Už ako francúzsky štátny občan nadviazal čulé kontakty s vedúcimi politikmi Francúzska a dostal prepožičanú hodnosť generála francúzskej armády s úlohou organizovať československé légie. Túto politicko-organizačnú funkciu vykonával veľmi svedomito, neobyčajne húževnato a systematicky.

V roku 1918 sa skončila prvá svetová vojna  a generál Štefánik sa rozhodol vrátiť na Slovensko. V sprievode troch talianskych vojakov vyštartoval 5. mája 1919 (asi ide o preklep, správne má byť 4. máj) z Talianska na dvojplošnom lietadle Caproni.

Generála pitval nadporučík Kabelík

Lietadlo smerovalo k vajnorskému letisku a v jeho bezprostrednej blízkosti sa z tristo až štyristo metrovej výšky zrútilo do poľa. Celá posádka pri havárii zahynula. Všetky telá odviezli do pitevne Vojenskej nemocnice č. 9, ktorá sa nachádzala na Esterházyho námestí (dnešné Námestie Slobody). Mŕtvoly talianskych vojakov bez pitvy ihneď previezli do Talianska, takže nemožno vydať svedectvo o tom, či neboli zasiahnuté strelnou zbraňou.

Nadporučíkovi v zálohe, MUDr. Kabelíkovi, ktorý mal službu, oznámili, aby urobil pitvu generála Štefánika. Ten ihneď vykonal svoju povinnosť. Dôkladne vypitval lebku a hrudník. No na žiadosť rodiny pitvu prerušil bez toho, aby mohol podrobnejšie preveriť dutinu brušnú. Tým sa stalo, že sa patologicko-anatomicky nemohli overiť žalúdočné ťažkosti, ktorými Štefánik  dlhé roky trpel. Pitva bezpečne ukázala príčinu smrti: zlomenina strednej časti spodiny lebečnej /fractura baseos cranii/, pri ktorej lomná čiara prebiehala po celej spodine lebky. Stopy iného násilia, najmä prípadné poranenie strelnými zbraňami sa na Štefánikovom tele nezistili.

Tajný protokol zmizol

Po pitve sa spísal protokol, ku ktorému bol pripojený náčrtok spodiny lebečnej, kde bola naznačená lomná čiara. Protokol sa uložil medzi tajné spisy Vojenskej nemocnice č.9. Roku 1939 ho prevzal veliteľ nemocnice major zdravotnej služby MUDr. Dohnány.

Materiál o pitve dôkladne preštudoval a celý zväzok spisov, ktoré boli uložené v trezore, vrátil v domnienke, že si ich príležitostne uschová u seba ako pamiatku na smrť generála Štefánika. Krátko nato však opustil vojenskú službu a z Vojenskej nemocnice č. 9 odišiel.

Aký osud postihol pitevný nález, nevie autor týchto riadkov povedať, lebo Vojenská nemocnica č. 9 sa medzitým trikrát presťahovala, kým ju definitívne umiestnili na Červenom moste.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Od pondelka otvoria letné terasy aj fitnescentrá. Zákaz vychádzania sa však nekončí

Vláda uvoľňuje opatrenia rýchlejšie, epidemiológovia varujú pred indickou mutáciou.

Výzvy realitného trhu

Lacno a nevkusne. Po rokoch úpadku hľadáme, v čom sme vynikali

Vracajú sa architektonické súťaže.

Stĺpček Petra Schutza

Ručiť sa nedá ani za to, ako žiaci prežijú najbližšie dva mesiace

Slovensko sa v pandémii covidu so vzdelávaním nepekne zahrávalo.


Už ste čítali?