Ministerstvo školstva už tradične zlyháva v jednej z najzákladnejších úloh. Ako bývalá učiteľka dobre viem, že učebnice sú stále najdôležitejšou pracovnou pomôckou.
Človek môže mať po všetkých škandáloch na ministerstve školstva pocit, že ide o inštitúciu zgrupujúcu tých najväčších lajdákov a záškolákov z celého Slovenska. Ako si inak vysvetliť tú mieru neschopnosti, akej sme už dvadsať rokov svedkami. Zvaľovanie viny na predchodcov je totálny evergreen a kozmetické zmeny vedúce školstvo do ešte väčšej biedy, sú už tradíciou. Tradíciou, nad ktorou sa už pomaly nik nevzrušuje. Opakovane nedodať každý rok školám učebnice, je však až ťažko uveriteľný skutočný príbeh.
Ministerka školstva Martina Lubyová na začiatku nového školského roka vyhlásila: „Celkovo treba veriť v náš vzdelávací systém a snažiť sa ho spoločnými silami zlepšovať.“
Ja sa však pýtam, ako máme veriť systému, ktorý každoročne zlyháva v základnej funkcii – pomáhať vo vzdelávaní, ako máme veriť systému, ktorý nás v celosvetovom meraní vedomostí žiakov ťahá každý rok už pod úroveň rozvojových krajín, ako máme veriť systému, keď mu neveria ani samotní učitelia?
Pani ministerka chce spoločnými silami systém zlepšovať. Nechám bokom, či sa niečo absolútne nefungujúce dá vôbec zlepšiť. Už len drobný príklad, ako to so zlepšovaním na ministerstve školstva myslia vážne.
Na systémový a neudržateľný problém s učebnicami ešte v roku 2016 upozornil ministerský Inštitút vzdelávacej politiky vo svojom materiáli Zviazané učebnice. A čo urobila ministerka školstva pre zlepšenie vzdelávania spoločnými silami? Inštitút zrušila.
Analytici: Problémom je ministerstvo
Analytici inštitútu sa do problému zahryzli a vypracovali vskutku zaujímavé čítanie, z ktorého sa ministerstvo za dva roky absolútne nepoučilo. Sú v ňom jednoznačne identifikované problémy súvisiace s dlhodobým trendom nedodávania učebníc včas, ale najmä predložili aj návrhy na riešenie.
Okrem iného v ňom uvádzajú, že „podľa štúdie OECD PISA 2012 riaditelia škôl reprezentujúcich až 80 percent žiakov uviedli, že možnosti ich školy sú limitované nedostatkom alebo kvalitou učebného materiálu (napr. učebníc). To je úplne najhorší výsledok zo všetkých testovaných krajín. Najbližšie k nášmu ukazovateľu mali Kolumbia, Tunisko, Peru a Kostarika.“
Dôvodov na učebnicový debakel je viac. V prvom rade je problémom, že učebnice zabezpečuje výlučne iba ministerstvo školstva. Na tom by nemuselo byť nič zlé. Akurát že to isté ministerstvo dlhodobo dáva na učebnice iba polovicu peňazí z toho, čo žiadajú jednotlivé školy. Aj trojkár z matematiky asi chápe, že ak na učebnice treba 15,6 milióna eur a dostane 6,5 milióna, zrejme nedostane všetko, čo žiada. A to sa bavíme o jednom roku. Ďalší rok sa učebnicový deficit znásobuje.
A to ešte nezapočítavam prípady ako napríklad pofidérny dodatok k zmluve týkajúci sa distribúcie didaktických prostriedkov v sume pol milióna eur. Ale o tom by vedel lepšie porozprávať Dušan Čaplovič, ktorý ju podpisoval a ministerstvo vďaka nej dostalo pokutu vo výške 100 tis. Eur. Ešte že neexistuje čosi ako hmotná zodpovednosť politikov.
Máme systém ako v Turecku
Keď už školy patria k tým šťastnejším a učebnice dostanú, tak je problém s ich kvalitou, keďže sú často robené na poslednú chvíľu a autormi, ktorých vyberá ministerstvo. S učebnicami sú nespokojní riaditelia i učitelia. To nehovorím ja, ale konštatuje to štátny Inštitút vzdelávacej politiky.
Riaditelia veľa možností nemajú. Buď zoberú také knihy, ktoré im ministerstvo zabezpečí bezplatne, no keďže sa im z nich zle učí, ani ich nepoužívajú, alebo si vyberú tie s odporúčacou doložkou, no tie si musia školy (žiaci) zaplatiť samé, lebo od ministerstva na ne nedostanú peniaze. Podobný systém funguje okrem Slovenska už len v Grécku, na Cypre, Malte a Turecku.
Riešením každoročných problémov s učebnicami by podľa Inšitútu vzdelávacej politiky bola „decentralizácia učebnicového systému a zavedenie učebnicového príspevku pre jednotlivé školy.“ Tým by sa vyriešilo množstvo problémov. Školy by si mohli vybrať hoci aj ministerstvom odobrené učebnice ale podľa vlastného výberu, objednali by si ich včas a deti by mali to, čo si zaslúžia. Šancu na vzdelanie.
Môj poslanecký kolega a tieňový minister školstva za OĽaNO Miroslav Sopko vidí riešenie v otvorenom trhu s učebnicami, hoci podľaneho aj ten má svoje úskalia.
Ja sa teším na chvíľu, kedy začne ministerstvo školstva konečne konať ako banda premiantov s červenými diplomami a jediným problémom nášho školstva bude, či zabezpečíme uniformy pre učiteľov v tmavomodrej alebo sivej farbe...keďže už ozaj bude všetko vyriešené a minister nebude vedieť, čo s toľkými voľnými peniazmi
